Joye&.......
1.JoyeZobudila som sa skoro ráno. Dom bol úžasne tichý. Hneď , ako som sa zošuchla s postele som otvorila balkón. Ovial ma prievan a na tvár dopadly ťaké kvapky dažďa.Bolo zamračené a všade ešte tma. V kúpelni som si spravila rannú hygienu. Keď som zišla dole na chodbu, počula som tlmené búchanie a škrabanie v skrini. Zastala som a na chvíľu zaváhala. Čo to môže byť? V tej chvíli ma napadli samé strašidelné predstavy. Proste som sa bála otvoriť tú blbú skriňu, ktorá odrazu vydáva tieto tajomné zvuky. 3, 2, 1. Zvrtla som sa na päťe a zo zavretými očami otvorila skriňu. Zrazu mi niečo vbehlo do vlasov a vyletelo ku stropu. Keď som sa pozrela čo to bolo nič som neuvidela. Ešte chvílu som tam len tak čupela a dávala si do kopy čo sa vlastne stalo. Po niekoĺkých minútach hlbokého uvažovania a čakania či sa ešte niečo stane(nestalo sa) som vstala a išla do kuchyne..................
2.JoyeSpravila som si horúcu čokoládu, sadla do obývačky na parapet a pozerala ako sa na okne predbiehajú kvapky dažďa . Z vonku bol cítiť chlad a plazil sa mi po prstoch. Pevnejšie som stisla šálku a nechala sa zohrievať teplou parou. Takto som relaxovala asi pol hodinu. Premýšlala som o mojej včerajšej oslave 18. a trochu sa pousmiala keď som si spomenula na tie zážitky. Zrazu som na schodoch znova počula podobné len zretelnejšie škrabkanie ako predtým. Je tam niekto? Spýtala som sa aj keď som vedela že obaja moji rodičia ešte spia. Zrazu ku mne cez dvere priletelo škoricové vtáča.Ostala som onemená pretože som videla ako okolo mňa poskakuje a tvári sa akoby nič. Vážne. Dokonca mi priletelo na ruku a na chvíĺu sa mi zadívalo do očí. Potom zase odletelo vedľa na parapet a uvelebilo sa v kúte. Keď som sa mu lepšie prizrela, zistila som že nevizerá ako nijaké, ktoré som dovtedy videla...................
3.JoyeNechápala som to.Ako som sa tak naňho dívala, pocítila som úžasnú spojitosť a bezpečie. Ale teraz vážne. Čo sním. Sedím si tu na parapete a popíjam horúcu čokoládu, zatiaľ čo vedla mňa si odpočíva toto stvorenie. Premýšlala som čo ďalej. Otvorila som okno, aby mohlo vyletieť, no s ním to ani nemyklo. Asi sa tu schováva pred chladným a upršaným počasím. A čím dlhšie som tam sedela, tím viac som si vtáča obľúbila. Sledovala som jeho nádherné sfarbenie, niekde mal výraznú škoricovú inde zase matnú červenú a inde zase stovky odtieňov hnedej. Avšak po celom perí prevládala najviac škoricová.Bolo veľké asi ako nejaký vrabec či slávik. Čierne očká malo privreté a pravidelne dýchalo.Pevládal medzi nami pokoj a pohoda. Dokonca sa mi jeho prítomnosť na parapete v daždi páčila väčšmi ako keď som bola na oslave s mojimi priateľmi. Len tak sme si tu sedeli a vychutnávali atmosféru. Vo dverách sa objavil môj otec .......
4.Joye-Dobré ráno spachtoš-, podpichla som ho. -Ahoj Joye, ale obávam sa že to skôr ty vstávaš nejak skoro. Dúfam že si teda nachystala raňajky.--No to ťa budem musieť sklamať pretože chladnička je prázdna. Ale môžem ti ponúknuť suchý rožok s kávou čo povieš?--Tak tú kávu by som bral.-Zdvihla sa parapetu a chcela mu povedť nech si tú kávu spraví sám. Úplne som však zabudla na vtáča. To si všimlo že som sa zdvihla a išla do kuchyne. Vyletelo s parapetu a sadlo mi na rameno. Čo to je? Spýtal sa ma otec keď uvidel že na mne len-tak sedí nejaký vták, ktorý sa tu čistou náhodou objavil. Aj ja no už menej zaskočená z toho že sa na mne uvelebilo, som nevedela čo povedať. Nakoniec otec prehovoril za mňa.-To si dostala včera na narodeniny? Čo si nám ho ešte neukázala? Alebo mama už o ňom vie? A čo je to vlastne za druh? Asi veľmi výnimočný, taký som ešte nevidel.- A ja som tam len tak stála a nevedela sa spamätať. Nakoniec som len povedala. -Asi sa idem poprechádzať už prestáva pršať.-A rýchlo som si nasunula topánky, obliekla bundu. Otec sa ešte spýtal,-To bereš aj toho vtáka?-No to už som zabuchla dvere a bežala ani neviem kam.............
5.JoyeDokelu. A kam teraz? Čo robiť? Oblaky ustupujú, už iba popŕcha. Viac ako polovička domov ešte spí a ostatný sa len prebúdzajú.Išla som chdníkom a namierila si to k blízkemu lesu. Šla som čoraz hlbšie a bolo to tam čoraz hustejšie. Samozrejme v pätách mi bol môj nový spoločník. Keď som už prešla dosť veľkú dialku, sadla som si pod môj obľúbený strom.Tu to bolo suché pretože les tu bol nahusto a voda sem nemala ako prejsť. Môj strom bol narozdiel od ostatných plný života aj keď sem nemalo ako preniknúť slnko ani dážď. Ako malá som po ňom rada vyliezala no teraz som to nejak zanedbala. Keď som sa o neho oprela a pokrčila kolená vtáča mi na ne sadlo. -Tak čo drobec. Vidím že teba sa už asi nezbavím. A vlastne sa aj teším. Nejak som si na teba zvykla.- Vtáča sa na mňa zadívalo tími svojimi čiernymi očkami. Medzi nami bolo niečo nerozdelitelné a ja som si teraz ani nevedela predstaviť keby sme sa rozdelili......
6.Joye-No a ešte ti vymyslieť meno čo?.....Počkať a čo si ty vlastne on alebo ona?- Aj keď som sa to nahlas opýtala dávno som vedela, aj keď neviem prečo, že je to proste ona.-Tak dobre čo tak Jack?Nie to sa ti nehodí. Alebo Lil?Niee čo ma to napadlo. Mám to Dewey! Budeš sa volať podľa toho kocúra z knižky ,,Dewey, kocúr z knižnice,,. Je to asi najúžasnejší kocúr na svete. Nikdy naňho nezaudnem. A dokonca bol podobne sfarbený. Ale zase to nebudeš ty. Musí to byť niečo originálnejšie. Niečo tvoje. Hmmm....Páči sa mi aj Cookie. Krásne meno. A čo Canela! Škoricová po španielsky. Výstižné nemyslíš? Dobre, veľmi pekne to zas neznie ale dá sa na to zvyknúť...No dobre tak nič.Eeee....Myslím že to mám!Tvoje nové meno je Chira Canela Cookie(Čira Kanela Kukí)! Čo ty na to? A ja som zrazu pocítila kladnú odpoveď. Ako keby sme boli ja a Chira prepojené.......
7.JoyeZavrela som oči a zaborila prsty do trávy ktorá rástla okolo stromu. Chira vyletela na blízku halúzku a začala čvirikať. Otvorila som oči, pozrela na ňu a zistila že chce aby som išla za ňou. Dotkla som sa drsnej kôry stomu a pocítila silu. Chytila som sa pevnejšej haluze a začala liesť. Išlo mi to ľachšie ako som si myslela a o chvíľu som už bola na úrovni s Chirou. Tá vyletela vyžšie, kamsi doprava. Ja som ju bez váhania nasledovala. O chvíľu som už bola na najvyššej haluzy na akú som v detsve dokázala vyliesť a pokračovala som ďalej. A Chira samozrejme tiež. Zrazu som bola tak hlboko, že som ani nevidela zem podo mnou. No koruna stromu sa ani zďaleka nekončila. Uvelebila som sa ne jednej z haluzí a obzerala si vnútro. Chira za mnou od niekial priletela. Chcela, aby som išla ešte vyššie. Pocítila som túžbu dostať sa až na vrchol no potom som si len pomyslela vedúc že Chira ma bude počuť. Ďalej už nemôžem ísť musíme sa vrátiť domov. A tak som zliezla a išli sme.......